V tejto sérii článkov ide o postavenie idey sociálnej trojčlennosti do súčasných súvislostí. Preto budem pokračovať v pozorovaní tendencií prítomných v ľudskej spoločnosti a v ľudskom úsilí, nakoľko korešpondujú s poznaním trojčlenného usporiadania spoločnosti.
Dnes veľmi často vidieť jav, kedy stojac bezradne pred problémami každodenného života sa stále častejšie zmôžeme iba na opatrenia ekonomického charakteru. Tým sa myslí to, že sa všetko posudzuje cez očakávania krátkodobých merateľných (štatisticky dokázateľných) či na vlastnom pohodlí a stave konta pozorovateľných efektov. Je to takmer to jediné, o čom ešte sme schopní premýšľať, o čom sme schopní diskutovať. Symptomatické je, že najvášnivejší politický spor posledných rokov na Slovensku sa týkal ekonomickej situácie veľkej súkromnej firmy, ktorá realizovala rozsiahle štátne zákazky [1]. Záplava iných problémov, ktoré sú pre túto spoločnosť kriticky dôležité – napríklad dlhodobo tragikomický stav školstva – vyvoláva len minimálnu angažovanú odozvu.
Hospodárenie, čiže zámerné a účelné zladenie prírodných zdrojov a produkčných možností na jednej strane, so schopnosťami a potrebami ľudí na strane druhej, sa stále viac mení na čisté kalkulovanie. Toto kalkulovanie má potom za následok redukciu všestranného úžitku na peniazmi vyjadriteľný zisk či aspoň úsporu.
Predchádzajúce platí dokonca aj v prípade, že nejde o striktne kapitalistický prístup. Nezáleží totiž na tom, či niekto individuálne prahne po zisku, to by samo osebe nedokázalo dať celému spoločenskému dianiu onen kalkulačný charakter. Záleží však na tom, že ak sa ľudia majú dohodnúť na spoločnom postupe, tak jediné na čom sa zhodnú je vykalkulovaný peňažný úžitok. Tú zhodu si potom môžu prípadne potvrdiť demokratickým hlasovaním, ale nie je to podmienkou (a ak by niekto navrhoval vziať do úvahy iný typ úžitku ako peňažný, tak nenájde dostatočnú podporu, pretože väčšina ľudí z danej skupiny vlastne vôbec nebude rozumieť tomu, o čom hovorí).
Jedným z dôsledkov takého splošťovania myslenia je zmena pohľadu na prístup k spravovaniu spoločenských hospodárskych záležitostí. Od sedemdesiatych rokov 20. storočia dochádza k všeobecnému ústupu štátu z oblasti ekonomiky, ktorý sa odzrkadľuje v hesle „privatizácia, deregulácia, deetatizácia“. Ľudia si totiž začali uvedomovať, že regulovanie ekonomickej oblasti štátom spôsobuje ochromovanie individuálnej iniciatívy [2]. Tento proces ústupu sa odohráva nasledujúcimi spôsobmi:
To sú takpovediac celospoločenské tendencie podložené vedeckým výskumom a obsiahnuté tiež v programoch politických strán. Okrem nich sú tu ešte prítomné aj individuálne tendencie:
Tieto tendencie nazývam súhrnne samovoľným odčleňovaním ekonomickej sféry. Napriek tomu, že jednotlivé snahy si ich pôvodcovia uvedomujú, predsa len si neuvedomujú to, na čom sa prostredníctvom týchto svojich snáh podieľajú. Je dosť možné, že ak bude niekto zo zástancov uvedených jednotlivých tendencií čítať tento text, tak dokonca poprie, že mu o niečo také ide. V každom prípade ale akýkoľvek organizovaný ústup, vytláčanie, ignorovanie alebo obchádzanie štátu v oblasti ekonomiky je procesom odčleňovania ekonomiky od štátnej oblasti života.
Nejde tu o nejaké morálne hodnotenie uvedených snáh. Mnohé z nich sú vykonávané so zámerom prospieť svojmu okoliu či celej spoločnosti. Podobne, ako pri organizáciách tretieho sektora, aj tu ide predovšetkým o konkrétnych ľudí, ktorí nejaké aktivity realizujú – od nich závisí, či to bude mať priaznivý alebo nepriaznivý vplyv na ich okolie. Avšak v celospoločenskom kontexte, vezmúc do úvahy poznanie princípov spoločenského utvárania, ide o jednostranné odčleňovanie ekonomiky vykonávané v „snovom“ vedomí.
Podstatné však nie je to, aby sa aktivity, ktoré sú prospešné, jednoducho prestali realizovať. Naopak, treba v nich pokračovať, ale treba rozšíriť kontext, v ktorom sú vykonávané, aj o rozmer kultúrno-duchovnej oblasti života a jej princípu slobody. O tom dnes veľa nepočuť, dokonca mnohí veria, že táto oblasť je v podstate už dostatočne slobodná, a že je akurát potrebné zabezpečiť lepšie financovanie, t. j. vyriešiť ekonomickú stránku veci. Ľudia takmer úplne stratili vnímavosť pre duchovnú a myšlienkovú neslobodu a zviazanosť, ktorá v tejto oblasti panuje.
Ak by sa však pristúpilo k rozšíreniu vedomého chápania a utvárania spoločenských vzťahov a procesov aj na kultúrno-duchovnú oblasť, dosiahlo by sa tým vedomé úsilie o trojaké členenie spoločnosti, ktoré zákonite vyrovná onú jednostrannosť, a teda aj predíde prípadným škodám vyplývajúcim zo samovoľného odčlenenia ekonomiky od štátu (čiže rizikám dvojčlennosti).
Ak bude trend samovoľného „snového“ odčleňovania ekonomiky pokračovať tak, ako doteraz, potom má ďalší vývoj dva možné smery.
Prvý smer by bol ten, že ak sa nájde dostatok politickej vôle, ktorá zabezpečí návrat k štátom skrotenému kapitalizmu, aký bol v západnej spoločnosti v období po druhej svetovej vojne, tak sa odohrá nejaká obdoba procesu kolektivizácie a zoštátnenia (ktorá by sama osebe vôbec nemusela byť násilná, môže sa diať napríklad zachraňovaním krachujúcich bánk, podnikov a pod). Riziká tohto smeru spočívajú v tom, že ekonomická oblasť života je celoplanetárna a pravdepodobne by si to vyžiadalo aj globálny štát. Založiť takýto globálny štát by bolo možné uskutočniť len s použitým silného nátlaku, pretože vzhľadom na rozdielnosť vývoja spoločenských celkov v jednotlivých oblastiach planéty by sa nenašla principiálna demokratická zhoda. To znamená, že globálny štát by nemal demokratický charakter. Predobraz takého globálneho štátu môžeme vidieť v súčasnej Európskej únii, kde volení zástupcovia majú stále menší vplyv na jej smerovanie a demokraticky nezvolené sily získavajú stále väčšiu moc.
Druhý smer by bolo možné nazvať refeudalizáciou, teda vytváranie situácie podobnej feudálnemu usporiadaniu. Súčasní oligarchovia by prevzali úlohu zemepánov, vládcov. Právny štát by v podstate zanikol (aj keď môže formálne zostať zachovaný kvôli zdaniu demokratickej oprávnenosti), zákon by sa stal len nástrojom presadenia ekonomického záujmu. Oligarchovia by mali svoju armádu (ktorá by zároveň bola políciou) a určovali by konečnú cenu či iné podmienky nákupu tej-ktorej služby alebo tovaru, a zároveň by si oni sami kupovali lojalitu vybraných jednotlivcov, aby im pomáhali vládnuť. Oproti stredovekému feudalizmu by pri „oligarchofeudalizme“ bol rozdiel v tom, že by šlo o ateistický feudalizmus, čiže žiadna náboženská morálna korekcia (náboženstvo bolo pôvodne zrastené so svetskou mocou) by nebola prítomná. Prvotné štádium tohto smerovania spoločnosti môžeme v súčasnosti vidieť napríklad na Ukrajine.
Konkrétna podoba jedného či druhého smeru by závisela od konkrétnych okolností. To však nie je až také dôležité. Dôležité je, že vzhľadom na súčasný technologický pokrok by v oboch prípadoch bol možný oveľa vyšší stupeň nadvlády malej skupiny ľudí nad ostatnými. To znamená, že či už globálny štát alebo oligarchofeudalizmus by mohol vyústiť do kolosálneho a bezohľadného zotročenia celého ľudstva, pričom akýkoľvek odpor by bol eliminovaný už v zárodku [4].
Ako som už spomenul, zvládnuť proces odčleňovania ekonomiky konštruktívne znamená vedome pristupovať ku kultúrno-duchovnej oblasti. Tomu sa budem venovať v nasledujúcej časti tejto série.
Pokiaľ nie je v jednotlivých prípadoch uvedené inak, podlieha obsah na tejto webovej stránke licencii
- uveďte autora, nepoužívajte dielo komerčne, nezasahujte do diela.
Články a eseje
Preložené texty
Diskusie a polemiky