Pôvodné predstavy o formovaní spoločnosti, ktoré významným spôsobom určovali charakter doby od druhej polovice 18. storočia, pozostávali z obrazu polarity štátu a ekonomiky. Zjednodušene povedané, aby bola ľudská spoločnosť udržateľná, musí sa štát snažiť obmedzovať, prípadne naprávať, škody spôsobené ekonomickou prevádzkou. Tento model sa v rôznych podobách aplikoval ako pre kapitalistickú, tak neskôr aj pre socialistickú spoločnosť. To platí dodnes, rozdiel je len v spôsobe, akým sa výkon tejto korekčnej funkcie štátu realizuje. V kapitalizme je väčší dôraz na naprávanie škôd (štátny dozor nad strategickými ekonomickými odvetviami, vytváranie zdravého konkurenčného prostredia, štátna sociálna sieť, politika podpory zamestnávania, štátne útulky a domovy sociálnych služieb), v socializme je väčší dôraz na predchádzanie škodám (direktívne riadenie ekonomiky, centrálne plánovanie, pracovná povinnosť, prideľovanie štátnych bytov a pod.). Tu je vhodné pripomenúť čitateľovi, že vôbec nehodnotíme, čo z toho je lepšie a čo horšie, iba sa snažíme urobiť si prehľad o tom, ako sa veci majú.
Približne v polovici 19. storočia si ľudia postupne začali uvedomovať to, že niektoré škody štát jednoducho nie je schopný odstrániť, ani im predchádzať (vtedy šlo hlavne o otázku otroctva, ktorá doteraz nie je uspokojivo vyriešená; v súčasnosti sú to napr. domáce násilie, špecifické problémy v marginalizovaných komunitách, nesloboda médií), alebo by možno niečoho aj schopný bol, ale jeho inštitúcie nemajú dostatočnú rozlišovaciu schopnosť, aby hrozby zaregistrovali ešte v čase, kým sa s nimi dá niečo účinne robiť (vplyv globálnych trendov, dlhodobý úpadok úrovne vzdelávacieho systému). Okrem toho existujú aj škody, ktoré spôsobuje štát samotný (rôzne formy byrokratického násilia, prehnaná snaha kontrolovať, výchova k uniformite, trestanie a potláčanie kritických hlasov občanov a pod.), alebo dokonca štát v súčinnosti s ekonomikou (vytváranie podmienok pre dobývanie renty, korupcia). Objavil sa teda ďalší korekčný prvok, tzv. tretí sektor, resp. rôzne neziskové občianske organizácie a ľudia v nich pôsobiaci. Primárne ich činnosť nemá byť ani ekonomická, pretože ich zámerom nie je produkovať tovary a služby pre trh, ale ani politická, pretože obvykle neusilujú o získanie moci a podielu na riadení štátu. Chcú, aby štátna a ekonomická sféra boli držané v určitom rámci, ktorý by v dobre fungujúcej spoločnosti nemal byť prekračovaný. Toto možno pozorovať výraznejšie (dá sa to prirovnať k vlnám) približne okolo rokov 1848, 1875, 1918, 1945, 1968 a 1989 [1]. Odhadom sa dá povedať, že každá generácia (t. j. každých cca 30 rokov) sa v rámci možností snaží dať aktivitám tohto prvku novú podobu. Ak by sme si to trúfli extrapolovať, tak možno povedať, že niekedy do roku 2020 nás asi čaká ďalšia vlna - ale iba v prípade, že o to budú ľudia usilovať.
V súčasnej spoločnosti teda máme činné tri prvky:
Môžeme to nazvať trojprvkovou spoločnosťou, spoločenskou trojakosťou a pod., avšak nie reálnou sociálnou trojčlennosťou [2], pretože tieto tri oblasti sú stále chaotickým spôsobom previazané.
Dôsledkom tejto chaotickosti je potom aj to, že ekonomické záujmové skupiny používajú štát ako nástroj dosahovania ziskov (rent-seeking, dobývanie renty) a tretí sektor ako podporu pre šírenie svojej ideológie (napr. liberálne think-tanky, šíriace idey slobodného trhu).
Politici prostredníctvom štátu prepojeného s ekonomikou vytvárajú ustanovovaním rôznych zákonných povinností podmienky pre spomínaný rent-seeking a zároveň vytvárajú aj byrokratickú štruktúru, prostredníctvom ktorej odmeňujú svojich verných pridelením lukratívnych funkcií alebo dobre platených pracovných miest, čím si upevňujú moc. Kupujú si tiež hlasy určitých skupín voličov prostredníctvom účelového prerozdeľovania vybraných daní (namiesto principiálneho prerozdeľovania, ktoré by prospievalo všetkým). Prepojenie štátu s tretím sektorom (t. j. rôzne štátom zriadené inštitúty, agentúry a združenia) zabezpečujú ovplyvňovanie verejnej mienky a neobjektívny výskum, ktorý má za cieľ iba poskytnúť „informácie“ o pozitívnom obrazne politickej skupiny, ktorá je aktuálne pri moci.
Ani tretí sektor nie je nezávislý. Často sa tam v modifikovanej podobe vyskytuje kopírovanie neduhov uvedených pre ostatné dva prvky alebo sa v konečnom dôsledku jednoducho ľudia a inštitúcie tohto prvku zapredávajú za štátom či ekonomickou sférou poskytované peniaze (za príspevky z nadácií, zo štátnych fondov, zo zdrojov EU). Pôvodné ciele a snaha naprávať škody potom zostávajú v deklaratívnej rovine a stávajú sa len nástrojom zabezpečenia pohodlného života ich zakladateľov, prípadne nástrojom iných pôvodne nedeklarovaných zámerov (napr. mocenských, zámerné využitie popularity získanej pôsobením v treťom sektore na dosiahnutie významného spoločenského postavenia či vplyvnej politickej funkcie). Okrem toho určité škody priamo či nepriamo spôsobujú aj aktivity tohto tretieho prvku (snaha presadiť morálne cítenie určitej skupiny ľudí do formy zákona alebo povýšenie jednej národnej kultúry nad inú).
Samozrejme v každom prvku existujú pozitívne výnimky, ale vzhľadom na fungovanie celku nie sú schopné negatívne tendencie zvrátiť.
Príznačné pre celý tento opísaný komplex je, že funguje na princípe reaktívnosti - čiže prevažne len reaguje na to, čo sa deje, ale iba minimálne sa snaží byť niečím kreatívnym, niečím vopred usmerňujúcim a v predstihu utvárajúcim. Ani spomenuté predchádzanie škodám nie je kreatívne, lebo takmer bez výnimky sa také opatrenia zavedú až potom, keď sa škody rozpoznajú a dodatočne posúdia ako opakovane hroziace. To platí všeobecne v tom zmysle, že je možné, že nejaké dané škody boli zažité a rozpoznané v jednej krajine, a potom sa opatrenia implementovali aj v inej krajine ešte predtým, ako sa tam dané problémy objavili (obvykle bez ohľadu na lokálne podmienky, z čoho vyplývajú ďalšie komplikácie).
Táto reaktívnosť má za následok, že tri prvky sa navzájom brzdia v tom, čím by mohli byť prospešné spoločnosti, a zároveň aj tak nedokážu zabezpečiť jej bezproblémový chod, pretože vynulovaním pozitývnych vplyvov začnú postupne prevládať ich negatívne vplyvy. Napríklad, keď sa štát snaží zabrániť nedôstojnému zaobchádzaniu s pracujúcimi v ekonomickej sfére - aj keď je správne, že to robí - nepriamym následkom je negatívny dopad na zamestnanosť, a teda aj na životnú úroveň obyvateľstva. Menej pracujúcich znamená menej platiteľov daní a viac poberateľov sociálnych dávok, čo obmedzuje v činnosti štát samotný. Ak sa proti vykorisťovaniu snaží postaviť nejaká nezisková neštátna organizácia, tak má jednak problém s financovaním (len ťažko nájde pochopenie pre svoje zámery v ekonomickom sektore, pretože to ide proti jeho záujmom), a zároveň ju štátni úradníci môžu považovať za konkurenta, a prípadne aj za dôkaz vlastnej neschopnosti, a môžu sa snažiť brzdiť jej činnosť prehnanou snahou o kontrolu, administratívnou záťažou, a nakoniec aj ignorovaním svojich zákonných povinností (napr. povinnosť poskytnúť informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám). Činnosť tejto treťosektorovej organizácie zase môže pôsobiť škodlivo na ekonomickú činnosť v prípade, že bude zaslepene vytvárať tlak na to, aby boli škody, na ktoré poukazuje, napravené bez ohľadu na reálne možnosti (ak napr. bude požadovať okamžité zlepšenie pracovných podmienok ignorujúc špecifické ekonomické podmienky danej situácie, môže dôjsť k úpadku zamestnávateľa, k ukončeniu výroby, prepúšťaniu a pod.).
Na uvedenom vidno, že v spoločnosti existujú reálne tendencie k trojitému členeniu, pričom neodčlenené súčasti navzájom negujú svoje pozitívne pôsobenie. Znamená to, že je potrebné ich odčleniť, aby dostal ich pozitívny vplyv možnosť pôsobiť a aby sa obmedzili negatívne javy. Na to je potrebné poznanie spoločenského utvárania a toto poznanie prináša práve sociálna trojčlennosť. Taký je aktuálny stav.
V budúcej časti si upresníme to, čo bolo už inde nazvané samovoľné odčleňovanie ekonomickej oblasti, a neskôr sa potom tiež trochu pozrieme na to, ako by bolo treba pristúpiť k tomu, aby sa táto situácia nasmerovala spoločensky zdravším a prospešnejším smerom.
Pokiaľ nie je v jednotlivých prípadoch uvedené inak, podlieha obsah na tejto webovej stránke licencii
- uveďte autora, nepoužívajte dielo komerčne, nezasahujte do diela.
Články a eseje
Preložené texty
Diskusie a polemiky