Tento text je súčasťou série článkov Hľadanie sociálnych riešení? a len v kontexte tejto série má svoj zmysel.
V roku 1901 pražský lekár Ivan Hálek [1] prišiel žiť na Kysuce. Bol svedkom neuveriteľnej materiálnej i duchovnej biedy tamojších obyvateľov. Roky obetavo pracoval pre zlepšenie situácie: bezplatne liečil a pomáhal chudobným finančne, snažil sa však pôsobiť aj pedagogicky a politicky (neskôr sa stal poslancom Národného zhromaždenia za prvej ČSR). Vtedy sa Hálek cítil byť odhodlaným idealistom: „... mnohí z našej generácie rokov sedemdesiatych sme stáli pod silným vplyvom učenia Tolstého. Okľukou cez toto učenie pôsobil na nás i Rousseau.“ [2] Veril, že ľuďom stačí poskytnúť správne myšlienky a ich pôsobením sa život môže zlepšiť. Problémy zaostalého kysuckého regiónu sa pokúšal riešiť osvetou: písal články, robil prednášky, rozprával sa s ľuďmi a nabádal ich k zmene svojich životov. V čakárni svojej ordinácie si zriadil knižnicu a bezplatne požičiaval pacientom knihy.
Každodenné zážitky však tvrdo skúšali jeho idealizmus. Človek musí obdivovať jeho odhodlanie, a tiež súcit a pochopenie, ktoré prinášal nielen v ústrety svojim pacientom, ale voči všetkým ľuďom, s ktorými prišiel do styku. Hoci to častokrát zostávalo nepochopené, neľutoval času a námahy, ak sa mu javilo, že môže niečo urobiť pre svojich blížnych. A príležitostí bolo veľa, obyvatelia vo veľkej miere trpeli materiálnym nedostatkom, chorobami a degeneráciou: „Koľko telesných i duševných zakrpatencov som stretával medzi našimi dedinčanmi! Veľa ich bolo medzi pastiermi, kraviarmi a kraviarkami, ale veľa sa ich bez zamestnania iba ponevieralo z domu do domu, od dediny k dedine, často sprevádzaní kŕdľom detí, proti ktorým sa oháňali palicou alebo kameňom, alebo len neartikulovanými zvukmi. Takto sa potĺkali v svojom obmedzenom svete celý život, kým sa im nenašiel koniec voľakde v maštali, alebo rovno na dvorku, alebo jednoducho v priekope popri hradskej.“ [3] Detská úmrtnosť bola vysoká, každé piate dieťa umrelo v prvom roku života, zároveň však bola detská smrť prijímaná s neuveriteľnou prostoduchosťou až ľahostajnosťou, ktorá humanistickému lekárovi vyrážala dych.
Hálek vo všeobecnosti pripisoval tento katastrofálny stav neúrodnej pôde a alkoholizmu, ktorý nielenže zväčšoval materiálnu biedu, ale podieľal sa aj na ďalšom duševnom úpadku, rozvrate rodinného života a každodennom násilí. Raz pri čítaní Grotjahnovej Sociálnej patológie natrafil na citát Friedricha Engelsa o ťažkej situácii anglických robotníkov v 19. storočí a o tom, ako ich zlé prostredie a zanedbaná výchova „zákonite“ viedla ku konzumácii alkoholu, čo im malo pomáhať prekonávať neutešené životné vyhliadky. A tu niekde sa z Hálka idealistu stal Hálek marxistický materialista. Našiel svoje vysvetlenie: alkohol jeho krajania pili preto, lebo chceli aspoň na chvíľu zabudnúť na ťažobu života. Úbohosť prostredia, v ktorom žili, spôsobila ich alkoholizmus a potom sa už všetko špirálovito stupňovalo. „Ale tak, ako Engelsovi hmotná masová bieda bola zdrojom každej inej masovej biedy, tak i pre mňa stala sa základnou otázkou, otázkou všetkých otázok. Z týchto príčin – pravdaže aj iných – som sa úplne a nenávratne rozišiel s oným idealistickým názorom, ktorý za základ spoločenských javov pokladá idey, duševné a mravné pohnútky – a prijal som historický materializmus, podľa ktorého práve naopak, spoločenské javy majú základ v hmotných, materiálnych pomeroch a podmienkach.“ [4]
Hálek bol vo svojom zmýšľaní úprimný a neváhal zavrhnúť dlhodobo zastávaný názor v úsilí o poznanie pravdy. On si neosvojil marxizmus z nejakých zištných dôvodov, kvôli politickej kariére alebo preto, že by to bolo práve populárne - jeho k nemu priviedli vlastné životné skúsenosti a túžba pomôcť trpiacim ľuďom. Bol presvedčený, že historický materializmus (vidiac hybnú silu dejín vo vývoji spôsobu výroby a formy vlastníctva výrobných prostriedkov) je kľúčom k riešeniu toho, čo sa usiloval vyriešiť: „...pre slovenskú biedu rozhodujúcou príčinou nebol natoľko kameň (čiže neúrodná pôda, pozn. AS), nakoľko výrobný spôsob...“ [5]
Čiastočne oceňoval prínosy demokratického zriadenia prvej ČSR oproti monarchii, avšak nepovažoval ich za dostatočné. V roku 1937 vyjadril svoj názor takto: „Republika dala občanom všetko, čo im mohla dať ako demokratická republika. Nedala im iba to, čo by mohol dať jedine iný výrobný spôsob: socializmus. Taký výrobný spôsob, v ktorom by výrobné prostriedky i samy výrobky neboli súkromným vlastníctvom niekoľkých jednotlivcov a niekoľkých rodín, ale spoločným vlastníctvom všetkých pracujúcich. Taký výrobný spôsob, v ktorom by skutočným výrobcom pripadlo všetko, a nie iba hodnota ich pracovnej sily. (...) A spolu s výrobným spôsobom zmení sa i celá nadstavba, rátajúc do nej i pomery zdravotné a zdravotnícke. Lebo ony patria k nadstavbe výrobného spôsobu práve tak, ako k nej patria pomery sociálne a právne a všetka ideológia, veda a umenie. Ľud žijúci v dostatku a bez strachu o zajtrajší deň, ukájajúc svoj telesný i duševný hlad – nebude musieť utápať svoje biedy v krčme a nebude prepadať degenerácii. (...) A vtedy sa otvoria nielen všetky tie skryté poklady, ktoré skrýva slovenská zem, ale i všetky tie posiaľ nepoznané poklady a sily, ktoré skrývajú mozgy i svaly slovenského ľudu.“ [6]
Ivan Hálek sa nedožil realizácie toho, čo považoval za riešenie – zomrel 17. februára 1945. Krátko po jeho smrti (29. marca 1945) vznikol dokument nazvaný „Košický vládny program“, ktorý mal pripraviť podmienky pre uskutočnenie socializmu v povojnovom Československu. V tom čase mnohí zdieľali podobné názory ako Hálek: vo voľbách v roku 1946 získala Komunistická strana Slovenska 30% hlasov; Komunistická strana Československa zase v Čechách 43% a na Morave 34%.
O tri roky neskôr sa teda pristúpilo k realizácii týchto predstáv. Nasledovala nútená kolektivizácia v poľnohospodárstve, znárodnenie podnikov, prídelový systém, budovanie ťažkého priemyslu a rozsiahlej infraštruktúry, pozemková reforma, centrálne plánovanie a hospodárske päťročnice. Päťdesiate roky boli ekonomicky už aj tak veľmi ťažké, pretože vojnou a okupáciou zdecimované hospodárstvo krajiny muselo byť najskôr obnovené. Navyše, prílišný dôraz na ťažký priemysel spôsoboval nedostatky v zásobovaní potravinami a spotrebným tovarom. Po menovej reforme v roku 1953 nastala prudká inflácia. Situácia bola natoľko zlá, že začali protesty, do ktorých sa zapojili desiatky tisíc pracujúcich a študentov. Vládna moc protesty potlačila násilím (napr. v Plzni protestovalo asi 20 tisíc pracujúcich, po zásahu armády zomreli na strelné poranenia dvaja ľudia a 250 bolo zranených, z toho asi 50 príslušníkov ozbrojených zložiek). Realita ukázala, že takto to nemohlo ísť ďalej, preto nasledovala zmena hospodárskeho kurzu a preorientovanie sa na ľahší priemysel, spotrebné tovary a poľnohospodársku výrobu. [7]
Za pätnásť rokov sa Československo (a obzvlášť Slovensko) navonok búrlivo premenilo. Lenže to bolo aj za cenu veľkých obetí, násilia a krívd. Pracovný týždeň mal šesť dní a existovali zdanlivo dobrovoľné práce bez nároku na mzdu (takzvané „Akcie Z“), ktoré sa však stali neformálne povinnými a neúčasť na nich mohla znamenať postih v zamestnaní alebo pri vybavovaní úradných záležitostí. Vznikli tiež tábory nútených prác, čo bola obdoba sovietskych gulagov. Kritici boli prenasledovaní a skončili v týchto táboroch (bol to trest odňatia občianskych práv!) alebo boli popravení. Ale po roku 1960 sa situácia začala meniť. Amnestie vyhlásené v rokoch 1960, 1962 a 1965 znamenali prepustenie väčšiny tých, ktorí boli v táboroch nútených prác ako politickí väzni. Uvoľnenie atmosféry sa prejavilo aj kritikou z vlastných radov Komunistickej strany. Vtedajší socialistický výrobný spôsob s celou svojou nadstavbou nebol podľa všeobecne rozšíreného názoru skutočne spravodlivý, pretože „všetci zreteľne videli rozdiel medzi hlásanými ideálmi a prežívanou skutočnosťou, rozdiel medzi slovami a činmi. Vedeli, že ľuďom sa nehovorí pravda, už si na to zvykli, ale zároveň tým viac či menej trpeli. Zásady sociálnej rovnosti a sociálnej spravodlivosti považovali za frázu, veď nie každému sa meria rovnakým lakťom. Bol tu predovšetkým rozpor medzi komunistami a tými ostatnými. Ľudia sa denne presvedčovali, že stranícka legitimácia znamená viac ako odbornosť, viac ako pracovitosť alebo priamy charakter. Niet divu, že keď sa v polovici februára 1968 vykonával prieskum verejnej mienky, objavovala sa na prvom mieste požiadavka obsadzovať vedúce miesta ľuďmi vzdelanými a čestnými. (...) Zároveň s občianskou nerovnosťou vládol jej zdanlivý opak - rovnostárstvo. Nepatrný je rozdiel v odmeňovaní pracovníka usilovného a lenivého, schopný môže zastať dvojnásobok práce, ale dostáva približne rovnakú mzdu ako pracovník, ktorý má obe ruky ľavé. Také rovnostárstvo malo samozrejme svoje hospodárske a morálne dôsledky.“ [8]. Vyvrcholilo to na prelome roku 1967 a 1968 pod názvom „Pražská jar“ do celospoločenského úsilia o „socializmus s ľudskou tvárou“.
Nasledovala okupácia vojskami Varšavskej zmluvy. V mestách po celej krajine strieľali do neozbrojených protestujúcich občanov, dôsledkom boli desiatky mŕtvych a stovky ranených - bolo to päťdesiat rokov po zániku absolutistickej monarchie. Ľudia sa nechali týmto násilím umlčať, túžba po zmene postupne ochabla. Božena Fuková, poslankyňa, ktorá vtedy hlasovala proti umiestneniu sovietskych vojsk na území Československa (len štyria poslanci sa odvážili vyjadriť svoj nesúhlas), k tomu po rokoch povedala: „Na mňa hlbšie než okupácia pôsobil morálny marazmus, ktorý potom nastal. Ľudia sa sklonili pred vojenskou i politickou mocou a myslím si, že to nebolo treba.“ [9]
Nasledoval proces „normalizácie“. V decembri 1970 schválil Ústredný výbor Komunistickej strany Československa dokument „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti od XIII. zjazdu KSČ“. V tomto dokumente stojí: „Počas obdobia socialistického zriadenia v našej krajine veľmi výrazne vzrástla životná úroveň všetkých tried a vrstiev spoločnosti. Bola skrátená pracovná doba na päť dní v týždni. Vzrástla vzdelanosť ľudu a vôbec kultúrna úroveň našich národov a národností, pretože sa aj u nás začala napĺňať dávna túžba robotníctva a pracujúcich — zaistiť všetkým právo na vzdelanie. Sústavná a veľkorysá starostlivosť socialistického štátu o vedu umožnila rozvinúť bádateľský a aplikovaný výskum v mnohých odboroch na vynikajúcej, často i svetovej úrovni. Širokým vrstvám pracujúcich boli sprístupnené najlepšie a najpokrokovejšie kultúrne hodnoty.“ Strana týmto sama seba pochválila, ako to dobre robí. Hoci dokument obsahuje aj formulácie priznávajúce chyby minulosti, predsa len zostalo poučenie iba prázdnymi slovami na papieri. Namiesto komplexnej nápravy nedostatkov a krívd sa začali kopiť nové. Kritika bola umlčiavaná, vrátane tej čisto odbornej v hospodárskej oblasti - vždy sa za ňou hľadalo niečo politického. Kto vyjadril svoj nesúhlas verejne, musel sa pripraviť na postihy v zamestnaní aj v súkromnom živote, nezriedka i na výsluchy Štátnej bezpečnosti (čiže politickej tajnej služby). Až v osemdesiatych rokoch sa „spoločenské ovzdušie“ politicky postupne čiastočne uvoľnilo.
Už v 70. rokoch napriek pozitívnym ekonomickým vyhliadkam začínalo byť jasné, že nedostatok pracovnej motivácie a chýbajúce podnety k samostatnej aktivite spôsobujú vážne problémy. Československu v budúcnosti hrozila ekonomická stagnácia. Prekážkou boli chýbajúci ľudia s organizačnými skúsenosťami, neochota riskovať a niesť zodpovednosť za prípadné neúspechy, málo motivácie k tomu, aby ľudia robili viac ako len to najnutnejšie. Plánovaná ekonomika doplácala na to, že všetci vlastne robili len to, čo požadoval plán (a niekedy ani to, jednoducho len spätne upravili plán takým spôsobom, aby bol formálne splnený). Preto komunistická strana začala podporovať samostatné pracovné iniciatívy mimo centrálne plánovaných hospodárskych činností, ako bola napríklad pridružená výroba (samozrejme podliehajúca schváleniu príslušných orgánov centrálnej správy), pri ktorej mohli podniky vyvíjať aktivity, ktoré nesúviseli s hlavným predmetom ich činnosti. Bola v tom však cítiť určitá rozpoltenosť. Na jednej strane to socialistické hospodárstvo nutne potrebovalo a stranícki funkcionári si to uvedomovali, ale na druhej strane sa k takým iniciatívam ako k cudzorodému prvku stavali s veľkou nedôverou. Príkladom je známe družstvo JZD Slušovice (malo vlastnú biochemickú výrobu, výrobu pneumatík aj počítačov, venovalo sa medzinárodnému obchodu a dokonca prevádzkovalo vlastnú leteckú spoločnosť a banku) - pod vedením Františka Čubu, ktorý si ctil baťovské zásady podnikania, bolo toto družstvo veľmi úspešné, zamestnávalo tisíce ľudí a vyvážalo svoje produkty do celého sveta. Lenže zároveň časť komunistických funkcionárov družstvo nenávidela a snažila sa ho zdiskreditovať, pretože nepriamo poukazovalo na to, v čom systém zlyháva.
Po roku 1985 sa v Sovietskom zväze začalo tzv. obdobie perestrojky (prestavby), v rámci ktorého sa mali uskutočniť ekonomické reformy a tiež viaceré demokratizačné procesy (odstránenie cenzúry, umožnenie vzniku nezávislej tlače a rôznych občianskych aktivít vo forme klubov a spolkov). Michail Gorbačov, najvyšší funkcionár Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, napodiv požadoval nové myslenie, ktoré malo pomôcť pri uskutočnení potrebných zmien (napísal knihu „Prestavba a nové myslenie“). Jeho postupne formulované návrhy sa v mnohom podobali na požiadavky z obdobia „Pražskej jari“, čo nakoniec aj on sám pripúšťal. Ekonomické zmeny boli v skutočnosti tak či tak už nevyhnutné, pretože štruktúra sovietskeho hospodárstva bola vo veľmi vážnom stave. Problémom bola najmä takmer neexistujúca individuálna iniciatíva a podnikavosť pracujúcich, a tiež ľahostajný postoj k spoločnému vlastníctvu. Preto mali zmeny zahŕňať aj reformu vlastníckych práv a povolenie súkromného podnikania. Perestrojka mala dopad aj na situáciu v Československu, pretože bolo ekonomicky závislé od Sovietskeho zväzu. Tunajší komunistickí predstavitelia na to pristúpili len veľmi neochotne a zmeny uskutočňovali pomaly, ale aj tak došlo k čiastočnému povoleniu podnikania (de iure bolo možné aj predtým na základe povolenia národného výboru poskytovať rôzne drobné remeselné činnosti, ak v danej obci neboli k dispozícii v rámci štátneho hospodárstva) a štátny majetok sa začal dávať do užívania súkromným osobám na podnikateľské účely (napríklad rôzne predajne, hostince, trafiky, horské chaty). Začal sa používať nezvyčajný pojem „socialistická podnikavosť“, ktorý podobne, ako pridružená výroba, síce existoval už skôr, ale teraz sa hodil ako heslo. Socialistický výrobný spôsob vo svojej pôvodnej podobe sa začínal otriasať v základoch. V júli 1989 mal Miloš Jakeš, najvyšší predstaviteľ Komunistickej strany Československa, svoj známy prejav na Červenom Hrádku. Z jeho neohrabanej a zmätočnej reči sa neskôr mnohí vysmievali, ale nás tento prejav zaujíma ako symptóm - veď ho predniesol vtedy najvýznamnejší domáci socialistický politik. Odznelo v ňom aj nasledujúce (zvýraznené AS) [10]:
Socialistické zriadenie umožnilo vytvoriť podmienky pre to, aby mala veľká väčšina obyvateľov Československa k dispozícii zaistenú existenciu: bývanie a prácu zaručujúcu dostatočný príjem pre obstaranie bežných životných potrieb. Samozrejme, toto malo svoje limity a nedostatky - kvôli úsporám sa vyrábal len obmedzený sortiment, niekedy zlyhávalo zásobovanie, tovar z dovozu bol veľmi ťažko dostupný a podobne. Ale dá sa povedať, že vo všeobecnosti najmä posledných pätnásť rokov pred jeho koncom sa podarilo dosiahnuť úroveň blahobytu, aká tu nebola v období Rakúsko-Uhorska, ani počas prvej Československej republiky. Ak niekto hmotne strádal, bolo to skôr z dôvodov politických, ako ekonomických.
Sotva však možno tvrdiť, že materiálny blahobyt umožnil širokým vrstvám obyvateľstva prejaviť nejaké výnimočné (dovtedy azda prostredím potláčané) kvality ľudskej povahy. Existovalo tu programové bezprávie a násilie páchané oficiálnymi zástupcami štátnej moci. V krajine žili desiatky tisíc ľudí ochotných z rôznych dôvodov donášať tajnej polícii na svojich susedov a známych, či dokonca priateľov a členov rodiny. Dnes už aj zástancovia socializmu pripúšťajú, že vykorisťovanie a útlak pracujúcich pokračoval i počas socialistického zriadenia, len sa zmenila jeho forma a už ho nepáchali kapitalisti, ale komunisti – čiže tí, ktorí pôvodne chceli pracujúcich „oslobodiť“ [11].
Klamstvo, predstieranie, pretvárka a autocenzúra boli prirodzenou súčasťou života mnohých ľudí - zo strachu, z pohodlia či dokonca zo zvyku. Korupcia, úplatky a obohacovanie sa na úkor spoločného vlastníctva v duchu hesla „kto nekradne zo spoločného, okráda svoju rodinu“ vôbec nebolo zriedkavým javom. Aby si čitateľ nemyslel, že to, čo je uvedené v tomto odstavci, je len nepodložené prázdne moralizovanie, tak zdôrazňujem, že tieto javy boli po celú dobu komunizmu známe aj straníckym predstaviteľom a neraz o tom hovorili na straníckych schôdzach. Napríklad, na zjazde Komunistickej strany Slovenska v novembri 1962 v prejave zaznelo, že vo vedomí ľudí je silná „... súkromnovlastnícka psychológia, prejavujúca sa v nadraďovaní osobných a skupinových záujmov nad záujmy spoločenské, v snahe od spoločnosti čo najviac vziať a čím menej jej dať, v špekuláciách, v nedobrom vzťahu k socialistickému majetku a podobne.“ Na výročnej schôdzi KSS v roku 1981 podobne straníci „...kritizovali rôzne prejavy malomeštiactva, korupcie či úplatkárstva a žiadali všetky stranícke, štátne i hospodárske orgány, funkcionárov organizácií Národného frontu k nekompromisnému boju proti týmto nežiaducim javom.“ Nejeden človek považoval za „ideál“ mať zamestnanie, v ktorom sa nemuselo pracovať (a mohol by si privyrábať v pracovnej dobe fuškami), môcť si z nakradnutého materiálu postaviť víkendovú chatu a mať správne známosti v obchodoch a na úradoch, aby zohnal podpultový tovar a výjazdnú doložkou na letnú dovolenku. Úradné rozhodnutia a rozhodnutia súdov si bolo možné kúpiť za peniaze alebo protislužbu. V listoch z novembra 1988, ktoré posielali Komunistickej strane občania z celej republiky, sa dokonca hovorí o socialistickej mafii: „...úplatkárstvo nahradilo spravodlivosť pri rozhodovaní, lebo aj u nás pôsobí socialistická mafia, ako v ZSSR.“ [12]
Ojedinelé morálne vzopätie voči nespravodlivosti - otvorený odpor voči okupácií vojskami Varšavskej zmluvy - ľudia nedokázali dôsledne doviesť do úspešného konca. V roku 1968 a v nasledujúcom období to znamenalo ochotu zrieknuť sa blahobytu, obetovať materiálne zabezpečenie, kariéru, osobnú slobodu a niekedy aj vlastný život. A čo sa týka alkoholizmu, spotreba alkoholu od roku 1960 trvale rástla a najvyššia bola práve v blahobytných rokoch 1980 až 1985. Nemôžeme sa potom diviť tomuto zisteniu odborníkov (zvýraznené AS): „Počas vlády komunistickej strany vtedajší československí ideológovia tvrdili, že alkoholizmus je spoločensko-ekonomickým fenoménom, dôsledkom chudoby existujúcej v kapitalizme, ktorý v socializme zanikne. Nakoľko sa tak nestalo, musela vláda roku 1962 prijať zákon č. 120/1962 Zb. o boji proti alkoholizmu a dokonca roku 1983 na zasadnutí snemovne národov vtedajšej ČSSR sa v správe generálneho prokurátora konštatovalo, že od roku 1962 nastal až trojnásobný nárast trestnej činnosti pod vplyvom alkoholu, čo sa prisudzovalo okrem iného zvýšenej životnej úrovni.“ [13]
Všeobecne povedané, Hálkom a ďalšími komunistickými sociálnymi reformátormi predpokladané odhalenie „skrytých pokladov a síl v ľuďoch“ sa vďaka zmenenému výrobnému spôsobu neuskutočnilo. Naopak, mnohí robili všetko pre to, aby podľa možnosti zostali tie sily hlboko pochované, pretože nechceli ohroziť svoju moc a svoje osobné výhody, ktoré mali alebo mohli získať, a nezastavili sa ani pred skutočnými zverstvami. Názov televízneho seriálu (a rovnomennej knižnej predlohy) vyobrazujúceho život v období od konca 2. svetovej vojny až do Nežnej revolúcie, znie: „Zdivočelá země“. Každá krajina je však len taká, akí sú ľudia, ktorí v nej žijú.
Pokiaľ nie je v jednotlivých prípadoch uvedené inak, podlieha obsah na tejto webovej stránke licencii
- uveďte autora, nepoužívajte dielo komerčne, nezasahujte do diela.
Články a eseje
Preložené texty
Diskusie a polemiky