Články a eseje

Preložené texty

Diskusie a polemiky

Grécko, Versailles 1919 a bezmyšlienkovitosť politiky

Súčasná situácia v súvislosti s vyjednávaniami medzi európskymi lídrami a Gréckom sa opakovane prirovnáva k obdobiu po prvej svetovej vojne, konkrétne k roku 1919 a vyjednávaniam o Versaillskej zmluve, ktorá Nemecko uvrhla do tragickej a neriešiteľnej situácie a mala svoj podiel na umožnení nástupu fašizmu. Je toto prirovnávanie opodstatnené? V januári 1919, keď sa začínalo vyjednávanie, sa konali v súkromí rozhovory s Rudolfom Steinerom o novom usporiadaní spoločnosti [1]. Hovorilo sa okrem iného o spise Romana Boosa [2] „Princípy vecnej politiky budovania“, Rudolf Steiner komentoval jeho obsah a navrhoval nejaké úpravy. Reč prišla tiež k téme mierových vyjednávaní, ktoré neskôr vyústili do tzv. Versaillskej zmluvy.

Rozhovor z 27. januára 1919

Rudolf Steiner: (...) Boli sme porazení, pretože sa vytratila viera v nášho vlastného ducha. Bolo by tiež treba povedať, že duchovné zbrane Západu sú viacnásobnými myšlienkovými mŕtvolami.
Z „Princípov“: Citovanie Balfoura [3] „Nemci vyhrávajú bitky, my vyhrávame vojnu.“
RS: Aj bitky boli vyhrané len zdanlivo. Vojna vôbec nemohla byť vyhraná víťazstvami v bitkách.
Z „Princípov“: „... prebudené sily celistvých, mysliacich, cítiacich a chcejúcich ľudí sa musia pustiť do budovateľského diela: nie preto, aby niekoho prekonali, ale preto, aby v sebe nemectvo upevnili tak, že žiadna mocnosť sveta ho nebude môcť uvrhnúť do hospodárskeho alebo duchovného otroctva.“
RS: Či vôbec existuje možnosť zabrániť otroctvu? Premôcť nemectvo je možné vždy, čisto vojensky. Niečo také sa nesmie sľubovať. Treba pracovať na niečom inom: keď bude uskutočnené rozdelenie spoločnosti na tri časti [4], dostanú sa vďaka tomu ostatné štáty do takého postavenia, že ak napadnú taký štát, poškodia tým sami seba. Dnes sa robia – pretože nie je realizované rozdelenie na tri časti – tie najnezmyselnejšie prirovnania. Napríklad sa hovorí, že obliehanie Paríža a blokáda Nemecka má byť rovnako posudzovaná. To je ako keby sa povedalo: hlava a noha sú rovnako ťažké. Je nutné členiť; lebo až vďaka tomu sa stane diferencovanie hodnôt zjavným. Nebolo by treba hovoriť „aby v sebe nemectvo upevnili tak, že...“ ale „aby priviedli nemectvo a všetky ostatné mocnosti do takého hospodárskeho a duchovného prepojenia, že žiadna iná moc by ho nechcela uvrhnúť do otroctva, lebo by tým škodila sama sebe.“ Keď obmedzíme v reálnych životných okolnostiach túto záležitosť na jednotlivú krajinu, tak zostaneme stáť s klapkami na očiach. Čo by dnes bolo naliehavo nutné, na čo sa však vôbec nemyslí, je to, že Nemecko by muselo do skutočného mierového vyjednávania vstupovať už ako oblasť rozdelená na tri časti. Pred celým svetom by mal byť vydaný manifest, v ktorom by zaznelo: neprichádzame ako zástupcovia „Nemecka“, ktoré už vôbec neexistuje, ale ako zástupcovia:

1. politickej záležitosti, ktorá sa chce sformovať,
2. hospodárskeho organizmu, s ktorým sa má hovoriť oportunisticky,
3. duchovného organizmu.

Nemali by sme vymenovávať politikov, ale mali by sme už konečne ustanoviť ľudí vybraných podľa hľadísk trojčlennosti.
Otázka: Ako sa to dá uskutočniť?
RS: Bolo by treba mať určitý počet osobností z celej nemeckej oblasti. Tieto osobnosti by museli vydať manifest nemeckého ľudu, prostredníctvom ktorého sa v zahraničí dozvedia, že to je to, čo chceme. Museli by sa dozvedieť, že to je odpoveďou na Wilsonov program. (Nasleduje debata o postupe pri realizácii tohto zámeru [5] - pozn. prekl.)
(...)
Otázka: Netreba sa obávať, že napochodujú vojská Dohody?
RS: Taká možnosť existuje, a preto považujem za dôležité, aby táto záležitosť prenikla do zahraničia nejakou cestou zo Švajčiarska. Pre mňa by bolo dôležité môcť povedať v Zürichu, že za mnou stoja ľudia. Keď bude táto záležitosť uskutočnená zo Švajčiarska, nebrzdilo by ju to, ak napochodujú vojská Dohody.
(...)
Otázka: Úhrada vojnových škôd zo strany Nemecka.
RS: Tá môže byť obstaraná dvomi spôsobmi: buď priamo uložená hospodárskemu telesu alebo politickému, ktoré ju potom musí obstarať od hospodárskeho telesa. Každopádne by bolo dobré, ak by sa o vojnovom odškodnení hovorilo so zástupcami hospodárskeho telesa.

Aj na tomto krátkom úryvku vidno, že Steiner bol všeobecne proti silovým riešeniam (militarizmus nazýval nedostatkom ideí, viď napr. prednáška z 24.11. 1918 v Dornachu) a zároveň neočakával nejaké plošné odpustenie dlhov. Na druhej strane chápal, kam smeruje spôsob, akým bolo vtedajšie mierové vyjednávanie vedené. Porazené krajiny, a aj štáty Dohody, by vtedy museli úplne zmeniť prístup k vyjednávaniu, aby sa dalo dosiahnuť niečo konštruktívne. Podľa neho, ak by sa vyjednávania konali oddelene v jednotlivých rovinách, nemohlo by dôjsť k totálnemu zničeniu nemeckého celospoločenského života (celého sociálneho organizmu). Z tohto zničenia potom vyplynuli dôsledky vedúce až k druhej svetovej vojne. O hroziacej druhej svetovej vojne hovoril o dva roky neskôr, 2. januára 1921 na prednáške v Stuttgarte: „Táto druhá svetová vojna sa črtá na obzore o to istejšie, že Východ nikdy nemôže získať pochopenie pre hospodárske opatrenia Západu.“ My nazývame druhou svetovou vojnou to, čo vlastne bolo len pokračovaním nedoriešeného konfliktu prvej svetovej vojny. Ale Steinerov výrok sa musí javiť prorockým každému, kto sleduje vývoj globálnej ekonomiky od prvej svetovej vojny až po súčasnosť. Ekonomické postavenie východnej časti Európy, a tiež ázijských krajín, je také, že pokiaľ prijali západný liberálny kapitalizmus a jeho ideológiu, dostali sa do ekonomického nevoľníctva, ktorého dôsledkom sú postupom času rôzne formy kríz, ako je napríklad tá ukrajinská alebo grécka. Dá sa predpokladať, že problémy sa budú opakovať aj v ďalších krajinách.

Čo sa týka konkrétne Grécka, myslím si, že to nezodpovedá situácii v období Versaillských mierových vyjednávaní. Vtedy totiž Nemecku hrozilo v prípade samostatného konania či neochoty akceptovať likvidačné podmienky vojenské obsadenie jeho územia štátmi Dohody (čo by mohlo viesť k úplnému roztrhaniu jeho územia medzi okolité štáty). Grécku však nič také nehrozilo, doteraz vlastne nie je jasné, aké by boli následky toho, ak by vláda premiéra Tsiprasa odmietla prijať podmienky európskych zástupcov (do úvahy pripadal bankrot krajiny, hoci ani ten nebol istý, keďže technicky už bankrot Grécka nastal pred niekoľkými rokmi - avšak určite by nehrozilo obsadenie územia cudzími armádami). Grécka vláda však nemala vôbec pripravený vlastný zámer [6], len dúfala v ústupky druhej strany. Keď sa ukázalo, že druhá strana neustúpi, dostala sa do slepej uličky a musela prijať jediné riešenie, ktoré bolo k dispozícii. Toto riešenie však nič nevyrieši, iba na nejaký čas oddiali to, čo je nevyhnutné: ak zúčastnení neprídu k rozumu a nezmenia prístup na konštruktívny vo vyššie načrtnutom zmysle, nastane definitívny hospodársky kolaps krajiny so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré to zákonite bude mať. Či to so sebou strhne aj celú eurozónu, to je zatiaľ otázne. Nič dobré to však priniesť nemôže ani pre ňu.

Ak by sme to k niečomu chceli prirovnať, tak možno k situácii vzniknutej medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom na začiatku 20. storočia, keď monarchia využívala podobný prístup vytvorenia úplnej ekonomickej závislosti aj za pomoci domácich vládcov (podobne, ako grécke vlády roky spolupracovali na zadlžovaní Grécka). Ale ani toto prirovnanie neobstojí v kontexte súčasného globálneho ekonomického systému, existencie eurozóny, NATO, geopolitických záujmov atď.

Rovnaká, ako pred sto rokmi, je akurát tá bezmyšlienkovitosť politiky, s ktorou sa v súčasnosti pristupuje k „hľadaniu“ riešenia vzniknutej situácie.