Články a eseje

Preložené texty

Diskusie a polemiky

Je potrebný správny úsudok

prvý krát zverejnené v časopise „Trojčlennosť sociálneho organizmu“ v decembri 1919
z nemeckého originálu preložil Andrej Szolgay

Voči ideovému celku, akým je aj trojčlennosť sociálneho organizmu, sa často vznáša nasledujúca námietka: pre to či ono nedokáže urobiť nejaké „praktické návrhy“. Ľudia hovoria približne toto: Máme tu rozvrat našej valuty. Čo dokážu stúpenci trojčlennosti poskytnúť ako prostriedok na zlepšenie tohto stavu? Na to je potrebné odvetiť: Chod hospodárskych pomerov sa v modernej dobe stal takým, že kvôli konkurenčnému boju štátov viedol k znehodnoteniu peňazí. Zlepšenie sa môže dostaviť len vtedy, keď nebudeme hľadať jednotlivé opatrenia ako liek pre to či ono, ale keď tento chod hospodárskeho života a celú jeho podstatu premeníme prostredníctvom trojčlennosti na niečo celkom iné. Jednotlivé opatrenia by naozaj mohli mnohé dočasne zlepšiť, ak však zostane podstata hospodárenia rovnaká, potom jednotlivé zlepšenie aj tak nemôže ničomu pomôcť, dokonca musí mať za následok zhoršenie v nejakej inej oblasti.

Skutočne praktickým prostriedkom nového vybudovania toho, čo bolo zničené, je práve trojčlennosť samotná. Ak by niekto chcel vytvoriť v nejakej oblasti života – napríklad v oblasti hospodárskej trpiacej kvôli znehodnotenej valute – komplexné inštitúcie v zmysle trojčlennosti, tak by mohol následným dianím zlepšiť to, čo je zlé. Vyššie naznačená námietka sa dostaví preto, že ten, kto ju vznáša, sa z nejakých dôvodov obáva praktickej práce v zmysle trojčlennosti a požaduje, že nositelia idey trojčlennosti mu majú dať prostriedky ozdravenia tých či oných pomerov bez toho, aby tieto pomery samotné boli utvárané v zmysel ich idey.

V tom spočíva práve jeden podstatný protiklad nositeľov idey trojčlennosti a všetkých tých, ktorí veria, že by sa dal starý unitárno-štátny život zachovať a v rámci neho dôjsť k novému budovaniu. Idea trojčlennosti spočíva práve na úsudku, že táto unitárno-štátna orientácia nás doviedla do katastrofálneho stavu sveta; a že sa preto treba rozhodnúť nanovo ho vybudovať na základe tých pomerov, ktoré vyplynú z trojčlennosti.

Kým nebude prebudená táto odvaha k prenikavej zmene u dostatočne veľkého počtu ľudí, nemôže dôjsť k ozdraveniu chorého sociálneho života. To jediné, čo je možné robiť bez tejto prenikavej zmeny, môže byť len uchvátenie hospodárskej a politickej moci víťaznými štátmi a utláčanie porazených. Víťazi môžu dočasne zachovať starý systém, pretože škody, ktoré aj u nich vyplývajú z rovnakých základov, môžu byť vyvážené výhodou prejavujúcou sa ovládnutím porazených. Porazení však sú v súčasnosti v situácii, ktorá si vyžaduje okamžité konanie v zmysle tu spomenutej prenikavej zmeny. Aj pre víťazov by bol lepším tento prirodzený úsudok, pretože postavenie, do ktorého sa takto uvádzajú, musí v priebehu času viesť k uvedomeniu si neudržateľnosti situácie porazených, a teda k novým katastrofám. Lenže porazení nemôžu čakať, pretože každé meškanie zväčšuje neudržateľnosť ich životných pomerov.

Idea trojčlennosti je však taká, že odporuje myšlienkovým a pocitovým zvyklostiam všetkých tých, ktorí si svoje duševné nastavenia vybudovali na prispôsobení sa unitárno-štátnej orientácii. Bezvýhradne si povedať, že zlo vychádzajúce na povrch je dôsledkom tejto orientácie, to je v súčasnosti pre mnohých ľudí také, akoby sa od nich požadovalo, aby stáli bez pôdy pod svojimi nohami. Pôda, na ktorej chcú stáť, je unitárny štát. Práve ten by oni radi uchvátili a chceli by na jeho podklade zriadiť inštitúcie, od ktorých očakávajú zlepšenie pomerov. Avšak to, na čom záleží, je získanie novej pôdy. Na to však nie je dosť odvahy.

Základnou podmienkou účinnosti idey trojčlennosti musí preto byť starostlivosť o to, aby sa u čo najväčšieho počtu ľudí prebudil úsudok, že v súčasnosti by mohla pomôcť iba prenikavá zmena. Príliš veľa ľudí si doteraz tvorilo svoju schopnosť úsudku o verených pomeroch len na základe najužšieho životného okruhu. V takom postavení sú práve tí, ktorí stoja v centre veľkých podnikov nášho hospodárskeho života. Pripisujú si schopnosť usudzovať o komplexných súvislostiach a vzťahoch, a pritom poznajú len to, čo im vyplynulo z ich úzkeho životného okruhu.

Je potrebné požadovať osvetu o súvislostiach verejného života, ktorá je dnes prítomná v takej nepatrnej miere. Idea trojčlennosti sa bude stretávať s o to menším odporom, o čo viac ľudí bude vedieť, akým spôsobom tu doteraz boli činné sily verejného života a ako museli neodvratne viesť ku súčasnej katastrofe. Všetko, čo môže viesť k šíreniu úsudku v tomto smere, pripravuje pôdu pre praktické pôsobenie idey trojčlennosti.

Človek by si nemal veľa sľubovať od výmeny názorov s príslušníkmi tej či onej politickej strany, ktorí väčšinou – pokiaľ chcú v strane zotrvať – by radi zmenili každú myšlienku nositeľa impulzov trojčlennosti v zmysle politiky svojej strany. Človek by sa mal – len čo nahliadol plodnosť tejto myšlienky – starať o šírenie jej pochopenia do najširších kruhov. Pretože niečo začať sa nedá s tými, ktorí trojčlennosť nechcú, ale len s tými, ktorí sú o nej vnútorne presvedčení. A len s nimi sa dá hovoriť aj o jednotlivostiach verejného života. Človek by si mal jasne uvedomiť, že s Erzbergerom[1] sa nedá hovoriť o ozdravení verejného života dovtedy, kým Erzberger zostáva Erzbergerom.

Píšem to preto, lebo vidím, že v tomto smere sa nie každý, kto o idei trojčlennosti niečo prednáša, pohybuje v správnych vodách. Idea trojčlennosti je práve taká, ktorej človek musí plne slúžiť, ak jej vôbec chce slúžiť. Ona umožňuje výmenu názorov s každým; ale výmena názorov nesmie zľaviť z prenikavosti tejto idey. Človek v tomto zmysle koná vtedy, keď chápe skutočné dôvody úpadku. Z tohto úsudku musí vzísť odvaha k prenikavej zmene. Pretože dnes panujúca bezradnosť je predsa iba dôsledkom nedostatočného úsudku.