Sociálna trojčlennosť

Zdravé spolupôsobenie kultúry, ekonomiky a politiky

Z histórie idey sociálnej trojčlennosti

Rudolf Steiner

Pôvodcom idey sociálnej trojčlennosti je Rudolf Steiner (rakúsky filozof a duchovný bádateľ, ktorý podnietil založenie viacerých nových vedných a umeleckých oblastí, ako napr. waldorfská pedagogika, antroposofická medicína, biologickodynamické poľnohospodárstvo, eurytmické umenie; žil v období 1861 - 1925).

Ešte počas 1. svetovej vojny, v lete roku 1917 požiadal Rudolfa Steinera gróf Otto von Lerchenfeld o rozpracovanie myšlienok o novej podobe spoločenského systému. Bola vhodná chvíľa na ukončenie vojny - Spojené štáty sa ešte nezapojili do vojny, pápež v tom období tiež vyvíjal aktivity smerujúce k mierovým vyjednávaniam. Rudolf Steiner zhrnul nové myšlienky o sociálnom usporiadaní do memoranda, ktoré bolo doručené zástupcovi nemeckej vlády, ale napriek počiatočnej pozitívnej odozve sa nenašlo pochopenie ani podpora, pretože Steiner nebol pôvodom ríšsky nemec, ale rakúšan. Ani neskôr sa nepodarilo získať významnejšiu podporu pri pokusoch osloviť vplyvné osobnosti, napr. princa Maxa Bádenského, ktorý sa na krátke obdobie stal ríšskym kancelárom (od 3. októbra do 9. novembra 1918), alebo ministerského predsedu Bavorska Kurta Eisnera. Rudolf Steiner vyhotovil v júli 1918 tiež druhé memorandum určené pre rakúsky cisársky dvor. Cisár Karol I. síce o memorandum záujem prejavil, ale jeho váhavosť spôsobila, že reakcia neprišla včas - Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo na jednotlivé národné štáty.

Po neúspechoch pri spolupráci s vtedajšími politikmi bolo nutné obrátiť sa na verejnosť. V marci 1919 Rudolf Steiner vydal „Výzvu nemeckému národu a kultúrnemu svetu“, potom v apríli vyšla jeho kniha „Hlavné body sociálnej otázky“. Ideu sociálnej trojčlennosti sa pokúšal spolu so svojimi spolupracovníkmi realizovať aj prostredníctvom vtedy založeného Hnutia za sociálnu trojčlennosť, ktoré si svojho času získalo pozornosť verejnosti v niektorých európskych krajinách ako Nemecko, Rakúsko a Švajčiarsko. Napriek zmareniu vtedajšieho snaženia nepriaznivou politickou a celkovou spoločenskou situáciou sa hnutie naďalej usilovalo túto ideu šíriť v rôznych nových formách - a tak je to aj v súčasnosti.

Idea sociálnej trojčlennosti bola rozpracovaná v početných textoch (niektoré z nich nájdete v preložených textoch). Rudolf Steiner nepovažoval túto ideu za niečo, čo by bolo pevne dané a opísané v konkrétnej a ucelenej podobe, ale šlo najmä o charakterizáciu spomenutých princípov, a k tomu neodmysliteľne patrilo aj poznanie bytosti človeka v celej jej rozmanitosti. Preto je treba vždy nanovo objavovať, ako možno túto ideu realizovať v aktuálnych životných okolnostiach a so súčasnými ľuďmi. Takýto prístup samozrejme kladie na ľudí oveľa väčšie osobnostné požiadavky ako nejaký abstraktný politický program, ktorého body treba jeden za druhým realizovať. Ale práve v tom je hlavný predpoklad toho, o čo má v utváraní ľudskej spoločnosti ísť a bez čoho by človek nebol skutočným človekom: o neustály osobnostný rozvoj, ktorý jediný vytvorí podmienky pre harmonické fungovanie ľudskej spoločnosti v prítomnosti a aj v budúcnosti.

Keď sa Rudolfa Steinera pýtali, ako si predstavuje realizáciu tejto idey, či môže ísť o jej schválenie v referende prípadne o iné politické presadenie alebo dokonca o revolúciu, odpovedal:

„Najskôr treba vziať vážne, že tu musí nastúpiť nová metóda, prinajmenšom nová oproti metódam, ktoré sa inokedy používajú. Nejde o to, aby sa - ako je to pri starých parlamentoch - usilovalo o ciele, ale aby sa vychádzajúc z veci samotnej, chcel by som povedať, z tendencií moderného života zachytilo to, čo naozaj ľudia vo svojom podvedomí požadujú, aj keď oni v tom nemajú jasno. A potom, keď sa urobí zrozumiteľným, o čo ide, potom tu bude určitý počet ľudí, ktorí budú chápať, čo sa má udiať. A keď má dostatočné množstvo ľudí pochopenie pre to, čo sa má udiať, potom verím, že sa naskytnú cesty k uskutočneniu. (...) Lebo idea trojčlennosti sociálneho organizmu nie je len cieľom, ale ona samotná je práve cestou.“
(Úloha a medze demokracie, verejné a trestné právo, prednáška 26. 10. 1919 v Zürichu)

Demokratické rozhodovanie, a vôbec podstata demokracie, spočíva podľa neho na tom, že väčšina nemôže byť iba určitý väčšinový podiel obyvateľstva pri hlasovaní, ale musí ísť o to, že táto väčšina musí reálne chápať určité myšlienky. Čiže taká väčšina, ktorá sa zhoduje v poznaní a v úsudku o veci, o ktorej rozhoduje. Avšak, aby to mohlo byť reálne uskutočnené, tak môže rozhodovať len o takých záležitostiach, pri ktorých naozaj ľudia sú schopní rovnocenného úsudku.

„Pokiaľ je tu dostatočne veľa ľudí, je tu aj vec - keď ju dostatočne veľa ľudí chápe. To je práve v podstate tajomstvom nejakej spoločnosti, ktorá usiluje o demokraciu: že vec je tu vtedy prítomná, keď skutočne nachádza vnútorné porozumenie a keď je skutočne vnútorne jasná.“
(Úloha a medze demokracie, verejné a trestné právo, prednáška 26. 10. 1919 v Zürichu)

Treba sa naučiť rozlišovať medzi vládnutím a spravovaním. Avšak zdá sa, že tento rozdiel ešte nebol dôkladne rozpoznaný. Vládnuť musí ľud, vláda smie len spravovať. To je to, na čom záleží. A tým je dané tiež to, že dnes sa požaduje v zdravom zmysle demokracia. Preto ani nemám žiadnu nádej, že by sa mohlo niečo dosiahnuť tými najkrajšími ideami, keď ich chce uskutočniť malá skupina ľudí a keď ony nie sú uznané a pochopené skutočnou väčšinou obyvateľstva. Najdôležitejšia úloha je dnes získať veľkú väčšinu obyvateľstva pre to, čo bolo rozpoznané ako možnosť zmeny. (...) Samozrejme by sa mohli vyskytnúť prechodné obdobia, keď by malá skupina ľudí uskutočnila niečo, čo nebolo uznané väčšinou. Ale to by mohlo trvať predsa len krátku dobu. Práve v tomto bode musíme mať jasno v tom, že dokonca je dnes doba pripravená na to, aby boli ľudia prostredníctvom demokratizácie považovaní za rovných, a preto musíme vytvoriť pôdu, na ktorej sú si všetci ľudia rovní v úsudku, ktorú oddeľujeme od toho, v čom si ľudia nemôžu byť rovní v úsudku.“
(Cesty zo sociálnej núdze, prednáška 3. 5. 1919 v Stuttgarte)

Vzhľadom na to, že uplynulo od tej doby storočie, je na mieste otázka, nakoľko sú tieto veci dnes ešte aktuálne. Steiner sám sa o tom, čo to znamená, keď hovorí o prítomnosti či súčasnosti, vyjadril nasledovne:

„Súčasnosť nie je azda len terajší rok alebo terajšie desaťročie, ale súčasnosť predstavuje väčší časový rámec. Tento časový rámec sa prirpavoval od 15. storočia a 19. storočie znamenalo jeho kulmináciu.“
(Človek v sociálnom poriadku: individualita a spoločenstvo, prednáška 29. 8. 1922 v Oxforde)